OPETH - The Last Will And Testament
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Nedávno u nás hrali trenčianske deathmetalové legendy, samozrejme som to nevynechal, lebo DEPRESY sa medzi SK špičku dostali hneď s demom z roku 1995 a už na nej zotrvali bez ohľadu na zmeny v zostave, v žánrovom smerovaní či na to, že ich fungovanie sa hádam dve dekády nesie v štýle „fakt to nikam nehrotíme“. Domáca legenda, aj vonku mohli byť pojmom nielen vyslovene v podzemí, ale evidentne sú spokojní s tým, ako to majú. V tomto tisícročí som ich videl len dvakrát, v 2002 sme pozdieľali pódium v Leviciach, neskôr ešte niektorý Assault, v Colle teda konečne do tretice.
A bolo to fakt dobré, atmosférický death/black metal na vysokej úrovni, niečo ako „po tomto mi vlastne ani netreba SEPTIC FLESH, keď pre nič iného, v DEPRESY sa napríklad na gitaru hrá oboma rukami.“ Nevraviac o tom, že na rozdiel od iných bánd sa naživo priznávajú aj k starej tvorbe a veci, ktoré kedysi spieval Dragan, dáva Vesper veľmi dobre bez toho, aby sa nasilu snažil podobať tomuto originálnemu majstrovi v hĺbke uložených hlasiviek. Nová tvorba je pre ortodoxných možno priveľmi obšľahnutá čiernym kovom, ale počítajú sa tam napríklad skvelé melódie, atmosféra, gitarová hra a celkové skladateľstvo. Dosť pochopiteľne, Roman „Dirrt“ Špatný, už pred vyše 20 rokmi výnimočný hudobnícky talent, svoje nadanie z nahrávky na nahrávku ešte vybrusoval.
Z koncertu som si doniesol stále aktuálnu najnovšiu nahrávku. Deväť rokov od vydania len tretieho dlhohrajúceho albumu „Morph – Near Death Experiences“ DEPRESY dodali iba dve skladby, necelých jedenásť minút hudby, na získanie dojmu, že od „veteránov“ ešte možno čakať veľké veci, však „Self Ignition“ a „Towards The Desirable State“ stačia. Hrá sa tu filigránsky vypracovaný a zároveň hutný, monumentálny, tempovo a náladovo variabilný atmosférický death metal, obzvlášť v rýchlych momentoch hraničiaci s besniacim, vášnivým čiernym kovom. Divokosť i pokoj, melanchólia, vzdušnosť, na druhej strane burácanie. Príval košato navrstvených gitár, množstvo vyhrávok, akustických ozdôb a nad všetkým sa vznáša vokál, istý v hlbokej, revanej i vrieskanej polohe. Vesper fakt nemusí „vliecť kríž po Draganovi“, do DEPRESY jeho prejav zapadol presne a rovnako presne tu ako bubeník funguje Hoyas (ATTACK OF RAGE), ktorý tento post prevzal po Elevovi (v súčasnosti spolu s Draganom v DEHYDRATED). Dve skladby sa mi bodovať nechce, ale pri veľkom albume v naznačenej kvalite budem štedrý.
Po tejto ochutnávke očakávam od trenčianskych temných mágov silný dlhohrajúci materiál.
1. Self Ignition
2. Towards The Desirable State
Psycold (2022)
MMXVIII (EP) (2018)
Morph - Near Death Experiences (2009)
Psychomantium Phenomenon (2003)
Sighting (1999)
A Grand Magnificence (1998)
...And There Came The Tears With Christ (demo) (1996)
In Embrace Of The Dying (demo) (1993)
If Dream Will Be Real (demo) (1992)
Vydáno: 2018
Vydavatel: Samovydanie
Stopáž: 10:36
-bez slovního hodnocení-
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.